Menu

COMENIUS 2012-2014

Comenius

http://comenius2014-trabzon-turecko.webnode.sk/

http://comenius2013-zshradnanz.webnode.sk/

http://comenius2013tychy.webnode.sk/

Comenius máj 2014 Turecko

Nedeľa 4.5.2014 prvý deň

Nedočkaví, vzrušení, a možno aj trochu nevyspatí sme sa stretli ráno o 5 :20 pred našou školou. Sympatický pán šofér prišiel včas, my sme šikovne nastúpili do mikrobusu a naša cesta sa začala. Do Schwechatu sme prišli pomerne rýchlo, lebo cestou sme nestáli ani raz. To znamená, že nikomu nebolo zle a všetci sme mali dobrú náladu. Čakanie na odlet sme si spríjemnili posedením pri mliečnom koktaile a ani sme sa nenazdali, museli sme absolvovať nie veľmi sympatické preverovanie obsahu batožín. Kontrola prebehla bez problémov vďaka našej prezieravosti, lebo sme dali na rady múdrejších cestovateľov a všetko sme mali v poriadku. K lietadlu nás odviezla letisková doprava, pohodlne sme sa usadili a napokon sme vzlietli.  Sedeli sme vedľa seba, počasie bolo pekné, lietadlo letelo plynulo. Milé letušky nás ponúkli jedlom i pitím, takže sme mali uspokojené i naše žalúdky. Pri pristávaní sme sa trochu pohojdali a už sme boli v Istanbule. Tu sa začala paráda! Najprv to bolo nekonečné posúvanie v nedozerných radoch k pasovej kontrole, potom úporné hľadanie správneho východu k odletu. Pracovníci obrovského letiska neovládali angličtinu a my sme obiehali nedozerné priestory doprava, doľava, lebo sme nevedeli, odkiaľ letí lietadlo do Trabzonu. Jedni nás posielali hore, druhí dolu a začali sme mať vážne obavy, že lietadlo nestihneme. Nakoniec sa to dobre skončilo, nastúpili sme a pokojný let pokračoval až do Trabzonu. Toľko šťastia nemali naši Poliaci. Tí sa dokonca rozdelili na dve časti a jedna z nich nestihla pôvodné lietadlo.  S nami nastúpila tá šťastnejšia časť. Po prílete sme sa spoločne zvítali s tureckými priateľmi, ktorí nás zobrali na pekných mikrobusoch do ubytovne. Osprchovali sme sa, vybalili a už tu bola večera. Našťastie do tej doby dorazila aj druhá časť poľskej delegácie. Do reštaurácie nás odviezli mikrobusom, ale naspäť sme išli pešo. Večera chutila každému, mohli sme si vyberať. Prechádzka na ubytovňu nám padla celkom dobre, zašli sme ešte do obchodu a kúpili sme si nápoje. 
Ubytovanie je slušné, z balkónov máme výhľad na more. I počasie je zatiaľ v poriadku. Tešíme sa na nasledujúci deň. Čaká nás prijatie u čelného predstaviteľa mesta, privítanie v škole a veľa zábavy. Pani učiteľka Tolinová usilovne zaznamenávala priebeh nášho prvého dňa, preto bude fotodokumentácia určite bohatá. 

fotografie TU

Pondelok 5.5.2014 druhý deň

Ráno sme vstávali do krásneho teplého dňa. Raňajky sme mali bohaté a po nich začal deň plný zážitkov. Spolu s Poliakmi a Turkami sme sa vybrali na dlhšiu prechádzku k moru. Našťastie, že pofukoval vietor, lebo bolo horúco a nám sa pri krásnom morskom vánku kráčalo ľahučko. Vzduch bol plný ozónu, bez plynových výfukov, dýchali sme z plných pľúc. Čajky lietali nad hladinou, videli sme rybárske člny, vánok čeril hladinu mora a vytváral krásne biele čipky. Ani sa nám odtiaľ odísť nechcelo. Fotiek máme celú hromadu, spoločných i sólových. 
Po príjemnej prechádzke na morskom pobreží sme absolvovali prehliadku časti mesta Trabzon. Je obrovské, má okolo 320 tisíc obyvateľov a stále prebieha výstavba obytných domov, ktoré prijímajú ďalších a ďalších majiteľov. Veľký rozdiel medzi mestom u nás a v Turecku, teda konkrétne v Trabzone, spočíva v existencii rôznych dielní, poľnohospodárskych výrobní priamo v srdci mesta. Videli sme pri práci kováča, nožiara i balenie obrovských stohov sena pre zvieratá a to všetko v otvorených dielňach. Počuli sme i zvolávanie k modlitbe, ale do mešity sme vojsť nemohli, lebo sme neboli vhodne oblečení. Ženy totiž musia mať nielen zahalené vlasy, ale aj voľné oblečenie siahajúce po päty. A to sme my, moderné dievčatá, nemali. 
Po prehliadke mesta sme navštívili výstavu prác žiakov a študentov družobnej školy doplnený fotografiami z projektu Comenius, to znamená, zo stretnutia Turkov, Poliakov a Slovákov (teda nás) v Poľsku a na Slovensku v Nových Zámkoch v našej škole. Slávnostného otvorenia sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Arakli a Trabzonu. Symbolické bolo privítanie našich delegácií krojovanými žiakmi gestami priateľstva a porozumenia. Ich postoj hovoril o tom, že nás srdečne vítajú na ich pôde bez ohľadu na naše vierovyznanie. Potešilo nás, že i v tejto ďalekej krajine vidíme snahu o ozajstné pocity spolupatričnosti medzi rôznymi národmi a kultúrami. 
Slávnostnú podobu mal aj obed, na ktorom sme si pochutnávali spolu so spomínanými najvyššími predstaviteľmi oblasti a mesta. Milé bolo i odovzdávanie osobných darov a nenútená beseda. 
Po sýtom obede nás čakala návšteva internátnej základnej školy. Všetci nás vítali mimoriadne srdečne a naše zoznamovanie sa bolo spontánne. Nemali sme veľa času, lebo nás čakala ďalšia výprava na vrchol jednej z okolitých hôr. Tu sme videli zaujímavý dom postavený v jedinečnom štýle, ktorý sa staval iba v tejto oblasti .  Ústretový majiteľ domu nám ukázal prístrešok podobný nášmu altánku, ktorý v minulosti slúžil na uskladňovanie potravín v zime. Učitelia mali možnosť prezrieť si i interiér obytného domu s mnohými vzácnymi pamiatkami . Navštívili sme i starú mešitu a cintorín, na ktorom pochovávali ešte v časoch Osmanskej ríše. 
Časť cesty naspäť sme prekonali pešo, lebo duchovný otec projektu a riaditeľ školy Ali Sengun nám chcel ukázať jednu hru z minulých čias ich predkov. Bolo to stavanie mlyna v maličkom potôčiku, ktorý vytekal z neďalekého prameňa. Podarilo sa mu to podobne, ako aj výroba píšťalky z prútika liesky. Skúšali to i Danielka, Adam, Andrej a pani učiteľka Janičová. Posledným dvom sa to i podarilo. Po návrate do školy nás čakala bohatá večera a po nej loptové hry. Je pravda, že priateľstvá boli nadviazané a ani sa nám nechcelo ísť na ubytovňu. Sme unavení, ale už teraz sa tešíme na zajtrajší deň. 

fotografie TU

Utorok 6.5.2014 tretí deň

Dnešné ráno nás nepotešilo. Ochladilo sa a začalo pršať. Napriek tomu sme mali naplánované veľmi zaujímavé akcie na celý deň. Po tradične vynikajúcich raňajkách sme sa rozdelili na dve nerovnomerné skupiny. Andrej, Táňa a pani učiteľka Tolinová išli do centra Trabzonu na stretnutie aktivistov projektu Comenius. Pre porozumenie uvádzame, že Trabzon je veľké mesto rozdelené na rôzne časti, ako napr. Bratislava – Petržalka...  Tu sme zatiaľ spoznali Arakli, Surmene...

Adam, Danielka, Romanka, pani učiteľka Janičová a pani riaditeľka navštívili Surmene, kde si prezreli výrobu čaju od zberu čajových lístkov až po finálne balenie. Bolo to veľmi zaujímavé, Danielka si strihanie i vyskúšala a veru to nebolo ľahké. Videli sme, ako sa veľké zelené listy menia na malé čajové lístočky, ktoré sa nakladajú do vriec a pripravujú na vývoz do rôznych krajín. Tento čaj je veľmi kvalitný, prírodný, ako by sme my povedali, bio. Na záver sme mali ochutnávku. Každý z nás si vypil minimálne za jednu šálku, niektorí i viac. Chutil nám.

Ako sme spomínali, jedna skupina sa zúčastnila na stretnutí aktivistov projektu Comenius. V Trabzone vypracovalo projekty 26 škôl a keďže boli úspešné, rozhodli sa prezentovať veľkolepým, festivalovým spôsobom. Čo všetko sme videli? Predovšetkým prekrásny areál s amfiteátrom, na ktorom predvádzali svoje tradičné piesne, tance, spevy... zástupcovia všetkých škôl. Zaujímavosťou bolo, že mali i vlastné stánky, v ktorých sme si mohli prezrieť výstavky prác pre Comenius. Naša priateľská škola vystavovala hry a hračky, s ktorými sa predstavili i na Slovensku a v Poľsku. Cítili sme sa ako hviezdy, lebo z každej strany na nás volali „Hello“ a chceli sa s nami fotografovať. Veľký úspech mal hlavne Andrej. Zrejme im pripomínal popovú hviezdu Justina Biebera. Aj sme mali oňho strach, lebo niektorí ctitelia tohto speváka ho chceli zobrať so sebou. Samozrejme, že sme si ho nedali.

Každá skupina obedovala v mieste svojho aktuálneho pobytu. Tí, ktorí sme boli na prehliadke výroby čaju, sme boli pozvaní do factory čajovne. Obed bol chutný – ryža, mäso na spôsob nášho guláša, jogurt, baklava (sladký koláč z lístkového cesta s medom, maslom, a rôznymi druhmi orieškov).  Návštevníci stretnutia projektu Comenius si pochutili na ryži s mäsom, jogurtovom mlieku a praclíku.

Všetci sme sa stretli popoludní v škole. Tu sme si navzájom predstavili svoje hry. Potešiteľná bola skutočnosť, že nás nikto nemusel prosiť, hry boli zaujímavé a my sme sa zapájali spontánne. Ani sme sa nenazdali a bol čas na večeru. Najedli sme sa a ponáhľali sme sa naspäť do spoločenskej miestnosti. Tureckí priatelia pre nás pripravili program. Najprv si nás uctili piesňou Tancuj, tancuj, vykrúcaj a potom nám predviedli ich tradičné tance, aj nám už známy Horon. Veru sa bolo na čo pozerať! Dievčatá i chlapci tancovali s chuťou a bolo z nich priam cítiť hrdosť na to, že ovládajú umenie svojich predkov. Tancovali veľkí i malí. Najstarší chlapci pridali akrobatické kúsky a na záver ako prekvapenie vytvorili ľudskú vežu na vrchole s tureckou zástavou. Trochu sme im závideli ich nadšenie a vervu, s ktorou nám dokazovali, že je možné zabávať sa i viacgeneračne. Tancovali totiž nielen malé deti, ale i učitelia a zrejme i priatelia školy. Potom sme si mali možnosť vypočuť hru na tradičný nástroj – kemence. Udivovala nás spontánnosť, s akou deti najprv vytlieskavali rytmus a potom sa pustili do tanca. Z neho sa vyvinula úžasná zábava a tancovali sme skoro všetci. Veru sa nám nechcelo ísť domov, len pani učiteľka Tolinová a pani riaditeľka začali nariekať, že musia ísť spracovať report a poslať fotografie na našu webovú stránku. A tak sme sa horko-ťažko rozlúčili a mikrobusom sa vrátili do ubytovne. Úprimne, bolo aj načase, veď hodiny ukazovali takmer pol desiatej večer. Asi sme to trochu prehnali. Ale nevadí. Dokázali sme, že napriek nepriaznivému počasiu sa dokážeme baviť nenútene a radi. Tie počítače nám veru ani nechýbajú.

fotografie TU

Streda 7.5.2014 štvrtý deň

 

Na dnešný deň sme sa tešili, lebo hlavným programom pre nás bol rafting. I keď sme mali zlé tušenie, nechceli sme si ho pripustiť. Počasie nám totiž neprialo. Ochladilo sa, pršalo, nad morom i riekou ležala ťažká hmla. Ale my sme dúfali. Po raňajkách sme nasadli do autobusu a podľa plánu sme sa vybrali na hrad Rize. Múry sú hrubé 1,5 m a nachádza sa na ňom delo, ktorým sa počas ramadánu ohlasoval čas na jedlo. Ramadán je totiž v Turecku veľmi prísne obdobie pôstu počas jedného mesiaca, kedy ľudia nemôžu cez deň nič jesť, jedlo je dovolené až večer. V domácnostiach je všetko pripravené na stolovanie a výstrel zo spomínaného dela dáva pokyn k začatiu večere. Tá býva ale bohatá, aby na nasledujúci deň mohol byť pôst dodržaný. Okrem toho bol z tohto zámku prekrásny výhľad na celé okolie, len škoda, že to počasie sa nie a nie umúdriť.

Keď sme si vypili čaj, na ktorý nás pozval riaditeľ školy Ali, pobrali sme sa na prehliadku botanickej záhrady. Kvety boli prekrásne a celé okolie hýrilo zeleňou. Zažili sme i milú príhodu pri stánku s kukuricou, ktorú konzumujú v Turecku iným spôsobom ako u nás. Do malých papierových pohárikov naložia zrnká kukurice a ochucujú ich rôznymi prísadami. My sme si jeden na ochutnanie kúpili a ústretový majiteľ nám dva podaroval. Zaujímavosťou bol včelí úľ v korune borovice a jeden z pedagógov nás upozornil, že med z neho je  nesmierne drahý, 1 kilogram stojí 1000 dolárov. Pre nás bolo zvláštnosťou i to, že jedna miestna Turkyňa, návštevníčka botanickej záhrady si všimla, že busta slávneho Ataturka je zaprášená a ona ju s veľkou úctou poutierala. Premýšľali sme, či by takéto niečo bolo možné aj u nás. Odpoveď bola jednoznačná – nie! A veru nás to nectí.

Cestou k autobusu sme sa zastavili v miestnom stánku, kde sme si nakúpili veľmi kvalitný čaj. Veríme, že ním potešíme našich blízkych. Potom nás už čakala cesta na obed. Vo veľkej, drevom obloženej reštaurácii, nás už očakávali a každý dostal obed podľa vlastnej objednávky. Kuracie mäso, ryby, k tomu veľmi chutný chlieb, miestna špecialita - rozpustený syr s maslom a typický sladký turecký dezert. A my sme sa už tešili na rafting.

Zlá správa prišla ako blesk z neba. Z bezpečnostných dôvodov neodporúčali, aby sa raftingu zúčastnili deti, mohli ísť iba pedagógovia. I keď nám to bolo veľmi ľúto, nemohli sme si pomôcť. Pani učiteľka Janičová bola z našej skupiny tá, ktorá si rafting vyskúšala. Veľmi svedomite ju z brehu dokumentovala pani učiteľka Tolinová. Do cieľa dorazili úplne premočení, ale šťastní, že vodu zvládli. Prezliekli sa a my sme si spolu s „rafťákmi“  dali čaj. Potom nás už autobus zaviezol na ubytovňu a po krátkom odpočinku sme sa dohodli, že pôjdeme spolu do mesta na kebab.

Pýtali sme sa pána z recepcie, kde by sme ho mohli dostať. Ten ihneď zavolal svojho priateľa a on nás chcel odviezť autom. My sme sa však rozhodli, že pôjdeme pešo. Tak sme aj urobili. O chvíľu bol pri nás spomínaný priateľ recepčného a ponúkol sa, že nás na miesto zavedie. Veľmi sme sa divili a milo nás prekvapilo, ako si vedia uctiť hostí. Bola to parádna večera, ani sme ju nevládali zjesť, hoci nám jedlo chutilo. Všetko bolo čerstvé a zelenina k tomu lahodná. Keď sme išli platiť, ukázalo sa, že ceny ktoré uvádzajú v ponuke, sú neplatné a veru sme sa museli poriadne zjednávať, aby sme príliš nepreplatili. Bola to pre nás vlastne škola, že v Turecku sa musíme jednať a my na to nie sme zvyknutí, lebo ceny u nás sú pevné. S plnými žalúdkami a bohatší o zážitok sme sa vrátili na ubytovňu. 

fotografie TU

Štvrtok 8.5.2014 piaty deň

Konečne prestalo pršať. Dnes predviedli všetky tri skupiny druhú časť svojich pripravených hier. Hrali sme sa na školskom ihrisku a hry nás zaujali. Skúšal každý všetko. Zaujímavý bol kolotoč, čo bola vlastne hojdačka. Na jej koncoch sedeli žiaci, nohami sa odrážali od zeme a zároveň sa otáčali. Fígeľ bol v tom, že mohli kedykoľvek spadnúť. Kto spadol, prehrával. Máme o tom dokument, ale žiaľ, videá nestíhame posielať. Uverejníme ich dodatočne, keď sa vrátime. Tureckí žiaci sú veľmi zruční, mnoho pomôcok na hry si zhotovujú sami. Hry nebudeme podrobnejšie opisovať, lebo všetky sú na spomínaných videách.

Boli by sme sa hrali aj dlhšie, ale čakal nás slávnostný ceremoniál – odovzdávanie certifikátov a drobných upomienkových darčekov. Všetci, ktorí sa zúčastnili projektu Comenius, sa predstavili žičlivému obecenstvu. Tvorili ho všetci žiaci a učitelia školy v Arakli. Bolo nám pri tom aj smutno, lebo sme sa vlastne lúčili nielen s projektom, ale i s Poliakmi a Turkami, s ktorými sme nadviazali pekné priateľstvá.

Ale už na nás čakal autobus. Zviezli sme sa ním do futbalového klubu Trabzonu. Je to jeden z najväčších a najkrajších klubov v celom Turecku. Trabzonskí futbalisti sú známi vo svete, niekoľko Slovákov bolo tiež členom tohto tímu. V súčasnosti hrá za Trabzon i poľský futbalista, ktorý si prišiel s nami pobesedovať. Obdaroval nás drobnými darčekmi, bol veľmi milý a máme ho zvečneného na fotografiách. Areál klubu je prísne strážený, bezpečnostné opatrenia sú na vysokej úrovni. Boli sme prekvapení estetickými trávnikmi s mnohými kvetmi, palmami, príjemnými zákutiami na posedenie. A hneď za nimi sa rozprestieralo more, na brehu ktorého kotvili jachty hráčov.

I keď neradi, museli sme sa rozlúčiť, lebo nás čakala prechádzka centrom mesta spojená s nákupmi. Každý sa snažil vidieť toho čo najviac, aby múdro a dobre nakúpil. Keby tých peňazí bolo viacej, vykúpili by sme hádam aj celý Trabzon. Dávali sme veľký pozor, aby sme sa od seba nevzďaľovali, lebo ľudí tam bolo nepredstaviteľné množstvo a uličiek hádam tisíce. Mali sme možnosť vidieť, čo sú to turecké trhy. Napokon nás zobrali do veľkého obchodného centra, kde sme sa naobedovali a dokončili naše nákupy.

Večer sme sa ešte hrali s tureckými a poľskými priateľmi, rozprávali sme sa a čas nám utiekol veľmi rýchlo. Opäť sme sa museli lúčiť. S Poliakmi sa stretneme už iba v piatok ráno, lebo odlietajú skôr. 

Piatok 9.5.2014 šiesty deň

Ráno sme odprevádzali našich poľských priateľov. Boli sme rozospatí, ale všetci sme stáli pri minibuse a veru nám nebolo do smiechu, lebo sme v nich našli dobrých kamarátov. Lúčenie nemohlo byť nekonečné. Lietadlo totiž na nikoho nečaká. A tak sme sa vrátili na izby, dali sme sa do poriadku a po raňajkách nás autobus odviezol do Surmene. Škola, ktorá sa tu nachádza, je pre nás spomienkou na projekt Comenius, ktorý sa skončil v roku 2008. I tu sme zanechali príjemné spomienky a skutočne sme ich aj videli. Erb mesta Nové Zámky, fotografie z návštevy u nás, certifikáty... To všetko sme si mohli prezrieť na stenách chodieb, v malom múzeu špeciálne vybudovanom pre tento účel. Učitelia aj deti nás vítali mimoriadne srdečne a dohovorili sme sa s nimi bez problémov, lebo slušne ovládali angličtinu. Po krátkej besede a posedení sme navštívili miestne múzeum, v ktorom sídlil vysoký predstaviteľ vtedy ešte rozdrobeného Turecka. Ten dom je v pôvodnom stave a je taký vzácny, že kvôli nemu odklonili cestu.

Veľmi sme si želali, aby svietilo slnko a bolo teplo. Naše prianie nebolo splnené, čo nás dosť mrzelo, lebo sme sa všetci chceli ísť kúpať. Držali sme si palce, aby sa počasie cez obed umúdrilo. Stolovali sme v malých chatkách a bolo to pre nás veľmi zaujímavé. Jedlo nám chutilo, mali sme i vytrvalých obdivovateľov – mačky a bieleho zajaca. Po obede sme sa poprechádzali po kamennej hrádzi a rozhodovali sa, či okúsime more na vlastnej koži, alebo nie. Napokon sa väčšina priklonila k názoru, že sa aspoň na chvíľku namočíme. Naši tureckí priatelia takí smelí neboli a vybrali si radšej plavbu v malom motorovom člne na mori. Kúpať sme sa dlho nemohli, aby sme neprechladli, ale hrialo nás vedomie, že sme sa predsa len aspoň na chvíľku so slanou vodou popasovali. Na zahriatie sme si dali dobrý horúci čaj a vrátili sme sa do ubytovne.

V Surmene sme sa cítili veľmi príjemne, lebo všetci učitelia i žiaci, ktorí nás navštívili v Nových Zámkoch, si pokladali za česť nás privítať a my sme cítili, že im u nás bolo naozaj mimoriadne dobre a oni na nás nikdy nezabudnú. I vysoký predstaviteľ tejto oblasti Rifat KARABACAK spomínal s dojatím na chvíle strávené s našimi žiakmi i učiteľmi. Pozval nás do svojej kancelárie, pohostil nás čajom a odovzdal nám drobné darčeky, ktoré jeho manželka ručne vyrobila.

Po sýtej večeri sme sa prešli po Arakli, popozerali si ešte stále otvorené obchody a pomaly sme sa vrátili na ubytovňu. Vychádzka bola príjemná, venovali sme trochu času aj facebooku a poposielali sme správy svojim priateľom.

Nesmieme zabudnúť ani na obrovskú radosť, o ktorú sa pričinili naši spolužiaci v súťaži Jazykový kvet v celoslovenskom kole. Obidve súťažiace skupiny získali prvé miesto vo svojej kategórii. Pani zástupkyňa Bystrická zatelefonovala pani riaditeľke túto úžasnú správu a my sme od radosti začali kričať a skákať na preplnenej trabzonskej ulici. Blahoželáme aj odtiaľto všetkým súťažiacim aj pani učiteľkám, pani zástupkyni a pánovi učiteľovi. 

fotografie TU

Sobota 10.5.2014 siedmy deň

Konečne sme sa prebudili do krásneho slnečného dňa. Tešili sme sa, lebo more  nás všetkých lákalo. Program bol však trochu iný. Po raňajkách sme nastúpili do minibusu a vybrali sme sa do Uzugöl, kde je sladkovodné jazero, ktoré vytvorilo množstvo potôčikov stekajúcich z hôr. Preto je i kalné, takmer hnedé. Prostredie tohto jazera je veľmi príjemné, schádzajú sa tam i mladí ľudia, študenti a množstvo národností. Zábava je bezprostredná, študenti tancovali Horon a každý sa do tejto zábavy mohol zapojiť. Nás lákalo i množstvo stánkov s pamiatkovými predmetmi, ktoré sme, samozrejme, neobišli. Odrazu sa ochladilo a začalo pršať. Našťastie sme sa išli práve naobedovať a opäť si každý mohol vybrať podľa vlastnej chuti. Po návrate na ubytovňu sme sa prezliekli a slnko znovu začalo páliť. Preto sme sa išli kúpať. Bolo nám príjemne, na brehu sme si urobili vatru, aby nám nebola zima, ale večer nastal veľmi rýchlo. Po celý čas s nami chodil riaditeľ Ali, pani učiteľka Edže, ktorá robila tlmočníčku a ešte niekoľkí tureckí priatelia. Všetci k nám boli veľmi pozorní a ústretoví.

Večera bola, ako zvyčajne, vynikajúca. Prišiel za nami reportér z televízie. Navečeral sa s nami a vyžiadal si rozhovor. Pobyt hodnotil pán Ali a pani riaditeľka Kuklová, tlmočníčku robila Edže a pani učiteľka Janičová. A potom nám už naozaj neostávalo iné, len ísť na ubytovňu a začať baliť. Nechcelo sa nám, lebo sme sa tu mali veľmi dobre a dni nám ubehli neskutočne rýchlo. Zajtra, t.j. v nedeľu, odchádzame. Turecko, ďakujeme. 

fotografie TU

 

Comenius Poľsko Tychy 4. - 8.11.2013  fotky sú vo fotogalérii školy

Prvý deň – 4. 11.

Vstávali sme skôr ako zvyčajne. O 6. 00 hod. sme sa pohli spred našej školy pohodlným mikrobusom. Smer bol jasný – Poľská republika. Na stretnutie s poľskými i tureckými priateľmi sme sa tešili, veď sme ich spoznali  v máji , keď navštívili naše mesto a predovšetkým našu školu. Spriatelili sme sa a teraz sme dúfali, že  v Poľsku sa zídu práve tí, ktorí boli u nás. Cesta nebola komplikovaná. Dve povinné zastávky, pri ktorých sme nabrali čerstvý vzduch do pľúc, a už sme boli za hranicami našej vlasti. Počasie nám prialo, slniečko sa usmievalo a hrialo. Po piatich hodinách sme sa zvítali s pani Agátkou, ktorá nás už netrpezlivo vyzerala pred moderným hotelom Tychy. V perfektne vybavených izbách sme sa ubytovali po  troch  . Opláchli sme si ruky a tváre a už sme išli na obed do školy po ulici, ktorá má názov Edukačná – je na nej totiž veľmi veľa škôl.  V meste Tychy je ich 80. Čakala nás aj skupina z Turecka, niektorí  známi, iní noví a spolu sme  odišli do jedálne na obed. Privítala nás riaditeľka školy p.  Hanna   a popriala nám veľa pekných zážitkov a príjemných dní. Po typicky poľskom obede sme chvíľu besedovali a neskôr sme v telocvični súťažili v rôznych športových disciplínach. Vytvorili sme tri zmiešané  družstvá a veru sme sa dobre pobavili. Neskoro popoludní, keď sa už zvečerievalo, sme išli do divadla, kde nám žiaci predviedli zaujímavú hru v poľskom jazyku. Aj keď sme nie všetkému rozumeli, obdivovali sme šikovnosť mladých hercov, strihačov, dekoratérov. Všetko si totiž zhotovovali sami pod vedením svojich učiteľov a renomovaného režiséra z Varšavy.  Deň bol bohatý na rôzne zážitky a my sme boli riadne unavení. Po chutnej večeri sme sa rozišli do svojich izieb a veru mnohí z nás hneď po najzákladnejšej hygiene zaspali. Samozrejme, nie všetci, ale určite väčšina. Čakal nás ďalší deň .

 

Druhý deň – 5. 11.

Slniečko sa rozhodlo oddychovať. Vstali sme do upršaného  zamračeného rána a zdá sa, že taký bude celý deň. My sme si však takouto nepodstatnosťou nedali kaziť náladu. Už aj preto nie, že nás čakali skvelé raňajky. Bohaté švédske stoly a na nich veľmi veľa dobrôt. Ani sme nevedeli, čo skôr. Pani učiteľky nás upozornili, aby sme sa poriadne najedli, lebo pred sebou máme pestrý program a obed bude mierne posunutý. Nedali  sme sa ponúkať a každý si nabral podľa chuti. Škoda, že máme len jeden žalúdok. V takýchto chvíľach by sme prijali ešte ďalší, náhradný. Po raňajkách nás čakala návšteva  radnice. Prijal nás pán primátor.  Bol veľmi srdečný, milý, oboznámil  nás so životom v  meste Tychy a využil k tomu krátku prezentáciu. Pani Agáta prekladala  z poľštiny do angličtiny, Šenaj z angličtiny do tureckého jazyka a nám prekladať nebolo treba. Sme natoľko jazykovo zdatní, že angličtine rozumieme. Právom môžeme byť  na seba hrdí. Pani riaditeľka hovorila o našom meste, o našej škole, o jej úspechoch.  Miss Melinda  to prekladala do angličtiny a pani Agáta do poľštiny. Pána primátora sme zaujali, pýtal sa na podrobnosti.  Tešili sme sa.  Mesto Tychy má 127 OOO obyvateľov, je tu 80 škôl, niekoľko múzeí, divadlo, krásne námestia s fontánami,  športové areály, štadióny  a ihriská pre deti, cyklistické chodníky, parky s lavičkami a veľa, veľa zelene.  Veď sa aj pýšia pomenovaním – Tychy, dobre miejsce, zielone  miasto. Určite tomu každý rozumie – Tychy, dobré miesto, zelené mesto.  Páči sa nám tu. Sme radi, že vďaka nášmu vedeniu školy a kvalitným učiteľom, ktorí sa zapájajú do rôznych projektov, môžeme my spoznávať nové, zaujímavé miesta, hľadať si priateľov a zároveň reprezentovať svoju rodinu, školu, mesto i štát. Pán primátor  nás pohostil a každému odovzdal pamiatkové darčeky.  Po tomto srdečnom, neformálnom stretnutí sme sa ponáhľali do školy. Čakala nás jej podrobná  prehliadka a veľa aktivít. Sama škola, jediná tohto typu v Poľsku, je nesmierne zaujímavá. Je to spojená škola špeciálna, kde sa učia rôzni žiaci – od tých mimoriadne nadaných až po tých, ktorí potrebujú rôzne formy špeciálnej pomoci.  Klasické triedy, špeciálne triedy pre telesne postihnutých, relaxačné miestnosti, telocvične, rôzne kabinety a dielne sú vybavené nadštandartne.  A my sme mali možnosť  po prehliadke školy  vyskúšať si aktivity a naše zručnosti  v troch dielňach. Vďaka pánovi učiteľovi Fujasovi máme všetko vierohodne zdokumentované . Vyrábali sme voňavé levanduľové pamiatkové predmety v tvare srdca,  zhotovovali sme rôzne druhy bábok  a tvorili keramické predmety, ktoré nám i vypália v špeciálnej peci. Nebolo to vôbec jednoduché, ani ľahké. Teší nás, že si svoje výrobky môžeme zobrať domov a potešiť nimi našich blízkych. Po neskorom obede, ktorý nám veľmi chutil, sme  sa išli pripraviť na večerný program. Tešili sme sa naň všetci.  Naši hostitelia nás pozvali na bowling.  Súťažili sme v štyroch zmiešaných skupinách a keď sa niekomu podarilo zhodiť všetkých 10 figúrok, zožal obrovský potlesk od všetkých. Pri  takejto súťaži nikto neprehrá. Všetci sme boli víťazmi, lebo sme prekonávali sami seba a dokázali  sme sa tešiť z úspechov našich spoluhráčov. Žiaľ, všetko má svoj koniec a my sme sa museli vrátiť do nášho dočasného domova. Cestou sme sa ešte zastavili na neskorú, veľmi očakávanú večeru – kebab.  S chuťou sme sa pustili do obrovských porcií, ktoré ale boli nad naše sily. Spokojní, príjemne unavení, sýti  sme sa pomaly vracali do hotela. Prežili sme ďalší deň naplnený zážitkami, novými poznatkami, skúsenosťami  i zábavou. Už sa tešíme na ten ďalší.

 

Tretí deň - 6.11.

Pohľad do okna - a bolo nám jasné, že počasie sa neumúdrilo. Tak, ako každé ráno, náladu nám i dnes napravili raňajky . Prší, neprší, program sme mali stanovený. Autobusom sme sa vypravili do Bielska-Białej. Je to mesto ešte väčšie ako Tychy s 300 000 obyvateľmi -  stredisko vojvodstva Sliezského. Tešili sme sa, lebo nás čakala zaujímavá činnosť v stredisku výcviku horolezcov. Steny , z nášho pohľadu obrovské, asi okolo 20 metrové, boli vyzdobené netradične. Rôzne nepravidelné obrazce vo farbe ružovej, oranžovej, modrej , červenej, žltej, zelenej tvorili  tréningovú lezeckú stenu. Kvalifikovaní tréneri nás už očakávali a rozdelili nás do troch skupín. Vysvetlili nám, čo nás čaká a oboznámili nás s dodržiavaním bezpečnosti pri lezení. Obuli sme si čisté tenisky a dostali sme špeciálne popruhy, ktoré nám ukotvili do bezpečnostných lán. Výstup sa mohol začať. Nebolo to vôbec jednoduché. Rukami sme sa pridŕžali výstupkov a nohy si hľadali pevnú oporu. Farby neboli náhodné, lebo ak sme si nevedeli poradiť, tréneri, ktorí nás dolu istili, nás usmerňovali práve podľa nich. Napr. „ Ľavú ruku na žltú, pravú na fialovú, nohu na zelenú...“ Postupne sme zistili , že farby znamenali aj stupne obtiažnosti a každý z nás sa mohol rozhodnúť, akú záťaž zvládne. Asi najviac adrenalínu sme zažili pri zoskokoch z 10 metrovej výšky do prázdna. Aj sme si pritom pokričali, aj sme sa báli, ale predsa sme to skúšali znova a znova. Čas ubiehal neuveriteľne rýchlo. Obed sa blížil a my sme chtiac – nechtiac museli naše „horolezecké majstrovstvá“ ukončiť. Je pravda, že sme aj poriadne vyhladli, a preto nám pizza v najvychýrenejšej  pizzérii mimoriadne chutila. Mohli sme si dať, koľko nám hrdlo ráčilo. S plnými žalúdkami sa nám do chôdze veľmi nechcelo. Ale museli sme. Očakávali nás vo svetoznámom štúdiu kreslených filmov, kde sa zrodili postavičky Lolka a Bolka, preloženého do 80 – tich jazykov, psíka Rexíka, Pampalíniho, Profesora Baltazára. Nuž, bolo to veľmi zaujímavé a my sme si  pri sledovaní týchto milých rozprávok nevedeli predstaviť množstvo času a vynaloženej námahy potrebnej pri výrobe každého jedného pohybu. Veď len jedna sekunda deja pozostávala z 25 sekvencií a 20 minútový film tvorili pol roka. Prečo tak dlho? Lebo najprv museli vytvoriť scenár, potom postavy a nakresliť i pozadie. Kreslili ceruzkou, aby mohli gumovať. Najťažšie bolo nakresliť pohyb. Keď kreslenie ukončili , postavičky prekreslili na priesvitné  fólie, aby mohli podložiť hocijaké pozadie. Nasledovalo farbenie. Každá farba má špeciálne číslo. No a spomínaný 20 minútový film pozostával z 25000 ručne pracne vyrobených snímkov . I zvuky boli nahrávané v tomto štúdiu, ktoré bolo špeciálne izolované – na strope a na zadnej stene boli pyramídky, ktoré zabraňovali ozvene. Vývoj techniky i tu ovplyvnil výrobu filmov. Práca sa  urýchlila vďaka počítačom, no princíp ostal bezo zmeny. Záver patril premietaniu troch kreslených rozprávok – Lolek a Bolek na výlete, Rexík a Torta. Boli by sme zhliadli aj viac, no žiaľ, prídavok sa nekonal. Stihli sme si ale ešte kúpiť pamiatkové postavičky Lolka, Bolka a Rexíka. Pri štúdiu stál autobus a my sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Celkom sa zotmelo a prestalo pršať. Čakala nás ešte večera , ktorú sme si objednali podľa našej chuti. Zatúžili sme po nutelových palacinkách, a tak sme ich s veľkou chuťou skonzumovali. Ďalší deň sa skončil opäť veľmi rýchlo. Zajtra nás čaká Comenius day, hry a diskotéka.

 

Štvrtý deň 7.11.

Dni ubiehajú rýchlejšie, ako by sme chceli. I keď sa niektorým cnie za rodičmi, smútiť nie je kedy. Program je bohatý a dni začínajú vždy skvelými raňajkami. Po nich sme išli do školy, kde nás už všetci netrpezlivo očakávali. Deň D sa mohol začať. Poliaci, Turci i my sme prišli s bohatou ponukou hier, aké sa hrávali naši rodičia, starí rodičia a možno i predchádzajúce generácie. Milo nás prekvapilo, že nás navštívil najvyšší predstaviteľ mesta, pán primátor a zotrval s nami až do záverečnej spoločnej hry. Dokonca sa do nej i sám zapojil. Hry sme sa učili od seba navzájom. Bolo ich veľa a sami sme boli prekvapeni, aké sú zaujímavé. Uvedomili sme si , že je oveľa lepšie a prirodzenejšie baviť sa navzájom, ako to robiť iba cez počitač. Pán učiteľ Fujas zdokumentoval aj formou videa všetky hry, a sú na našom webe. Po obede nás čakala diskotéka. Nie taka bežná, ale s hodnotným kultúrnym programom. Zabezpečili ho učitelia, žiaci i rodičia školy. Všetci boli slávnostne vyobliekaní a veľmi sa nám tešili. A potom začala samotná zábava. Nálada bola vynikajúca, tancoval každý s každým a čas priam letel. I keď neradi, museli sme sa rozlúčiť. Čakala nás posledná večera v Mc Donalde a noc v hoteli Tychy.

 

Piaty deň 8.11.2013

Posledný deň nášho pobytu v Poľskej republike v meste Tychy s priateľmi z Poľska i Turecka. Nie je to dlhá doba, ale stačila na vytvorenie priateľských väzieb medzi nami.  Obľúbili sme si i všetkých pedagógov, ktorí s nami pracovali. Z Turecka to bola učiteľka angličtiny a zároveň tlmočníčka Senay, riaditeľ školy Ali Sengun, učiteľka matematiky Oslem, učiteľ IKT Emre. Z poľskej strany veľké poďakovanie patrí pani Agáte, organizátorke a duši celého stretnutia. Vzorne sa o nás starala i pani direktorka Hanna , pani Milka a kolektív pedagógov  : Martin , zástupca pani direktorky, Piotrek, super DJ a bavič, Grzegorz a ďalší. Napriek tomu, že dnešný deň bol posledný, ktorý sme trávili na poľskom území, mali sme nabitý program. Po príchode do školy nás rozdelili do troch skupín a začala sa naša tvorivá práca. Prvá skupina pripravovala obed – plnené kapustné listy, v druhej sa zahrali na umelcov, vytvárali svoj autoportrét, v tretej tkali záložky do kníh. Skupiny sa vymieňali po jednej hodine, takže sa všetci podieľali na každej činnosti. Autoportréty ostali na škole a z nich bude vytvorený obraz. Jeho kópiu dostaneme aj my, aj Turci. Plnené kapustné listy sme zjedli a záložky sme si zobrali ako suvenír domov. Záverečný slávnostný ceremoniál otvorila pani riaditeľka Hanna. Poďakovala sa organizátorke a všetkým učiteľom za prácu, nám za návštevu a vyslovila presvedčenie, že sa spolu ešte stretneme. Napokon sme dostali certifikáty a poľskí žiaci nám zatancovali veľmi zaujímavý ľudový tanec. Spolu s Turkami sme si zaspievali pieseň Tancuj, tancuj, vykrúcaj a nastalo lúčenie. Rozdali sme drobné pamiatkové predmety, čokoládky a my sme tiež prijali drobné suveníry . Ešte posledná spoločná fotografia, objatia, stisky rúk a sem - tam nejaká slzička a my sme sa rozlúčili so všetkými a so všetkým : s priateľmi, so školou, s hotelom, v ktorom sme bývali a nastúpili sme na cestu domov. Tureckí priatelia odídu v sobotu.

Bolo to veľmi pekných päť dní. Naučili sme sa veľa nového, videli a spoznali sme nových ľudí, nové miesta, naučili sme sa akceptovať inakosť a vytvorili sme zárodky budúcich priateľstiev bez rozdielu vierovyznania a etnickej príslušnosti. Máme pekné zážitky a bohatý foto a video materiál nám dlho bude pripomínať tieto nezabudnuteľné chvíle. 

Novinky

Kontakt

  • Základná škola, Hradná 22, Nové Zámky
    Hradná č.22, 94056 Nové Zámky
    mail : hradna@zahranz.edu.sk
  • riaditeľka 035/6416066
    0901 702 328
    sekretariát: 035/6416057
    ekonómka: 035/6416067
    Výchovný poradca: 035/3810070
    Špeciálny pedagóg: 035/3810063
    Vedúca školskej jedálne: 035/6416056

Fotogaléria