Projekt COMENIUS mal a ešte stále má naozaj mimoriadne ušľachtilý ciel – uzatvárať priateľstvá, partnerstvá a vzťahy medzi ľuďmi z rôznych štátov sveta, rôznymi národnosťami , kultúrami . Žiaľ ten náš sa 31.5.2010 skončil. Po vlaňajšej návšteve Poľska a následného príchodu poľských a tureckých priateľov do Nových Zámkov, sme sa na čas rozlúčili. Vidina ďalšieho stretnutia v máji 2010 bola priveľmi vzdialená, a preto sme čerpali čo najviac zo zážitkov, ktoré sme zažili v Poľsku a u nás. Deti z Poľska, Turecka a od nás medzi sebou komunikovali cez google groups, my dospelí cez facebook. A pekne pozvoľne sa začal blížiť termín našej vytúženej cesty do Turecka. Ani sme sa nenazdali, a prišla sobota 22.5.2010 ! To bol termín odchodu na letisko Ferihegy 2 v Budapešti, odtiaľ do Istanbulu, kde sme zotrvali do pondelka . Let bol bezproblémový a veľmi príjemný, čo potešilo tých z nás, ktorí sme ešte nikdy neleteli. Istanbul je prekrásny, je to mesto, ktoré by sme spoznávali asi celý život, no keďže sme na Istanbul mali len jeden deň, videli sme určite to najpodstatnejšie – palác Dolmabahce – sídlo sultána , a od roku 1923 sídlo ľudového prezidenta prvej tureckej republiky, Kemala Ataturka, Modrú mešitu, Haghia Sophiu, palác Topkapi. Zavŕšením pobytu v Istanbule bola fantastické plavba cez bosporský prieplav v spoločnosti rodiny Karabacak (potomkov zakladateľa partnerskej školy).Na ľavej strane brehu bola Európa a na pravej Ázia.V pondelok sme potom leteli do 951 km vzdialeného Trabzonu, kde nás už očakával náš priateľ Mustafa Rifat Karabacak ( bol vlani v NZ) spolu s učiteľmi zo školy. Autobus nás zobral do Sürmene pred mestský úrad. Tu pre nás pripravili krásne prekvapenie – tanec Horon v podaní miestnych krásnych slečien . Vzápätí nás privítal pán primátor Sürmene Dr. Mustafa ÖZARSLAN. Rozhovor s ním pokračoval na druhý deň, kedy pán primátor v spoločnosti najvyšších predstaviteľov pre školstvo, vedu a vzdelávanie prijal našu aj poľskú delegáciu . Program bol naozaj nabitý – návšteva mesta Trabzon, plavba na mori, turecký bazár, múzeum Memish Agha, maľba na stenu, kúpanie sa v mori, návšteva veľkosťou malej firmy Sürbisa, ktorá je však svetoznáma, pretože spolu s nemeckým Solingenom vyrába najkvalitnejšie nožíky, nože a dýky na svete. Kvôli nám a poľskej delegácii sa v stredu 26.5. vysielal trojhodinový priamy prenos miestnej Cay TV, kde sme spievali a tancovali . Rodičom v Nových Zámkoch sme poslali link na miestnu TV, a tak viacerí sledovali priamy prenos cez internet. Odovzdali sme srdečné pozdravy pre Sürmene od pani riaditeľky Márie Kuklovej a od predstaviteľov mesta Nové Zámky, za čo sme získali búrlivý aplauz. Dokonalé ovládanie anglického jazyka našej pani učiteľky Andrey Demovičovej presvedčilo našich tureckých partnerov natoľko, že ju požiadali, aby mala live príhovor v mene slovenskej i poľskej delegácie. Aj ona za vrúcne slová zožala obrovský potlesk. Navštívili sme továreň na spracovanie čaju, kde sa vyrába čaj svetovej kvality, boli sme aj v skale vytesanom kláštore Sümela, jedli sme čerstvo ulovené ryby, sledovali sme delfíny , ktoré sprevádzali našu loď , mali sme možnosť priamo zo stromu si odtrhnúť čerstvý pomaranč, prípadne mandarinku. No proste úžasné. Aj domáci boli úžasní. Keď sme sa prechádzali po meste, vstali od čaju, ktorý popíjali v malých čajovničkách priamo na ulici a prišli k nám. Vystískali naše deti, pýtali sa odkiaľ sme prišli. A keď sme na niektoré ich otázky a pozdravy odpovedali po turecky, ich radosť nemala konca - kraja. Na jednej prechádzke po Sürmene sme sa zastavili pri malej dielničke, v ktorej 40 rokov vyrába jeden pán miestny ľudový nástroj s názvom kemence. On na ňom síce nevedel hrať ,no hneď ohlásil svojho kamaráta dôchodcu, aby nám zahral. Hneď, ako spustil prvé tóny lokálnej čiernomorskej piesne, začali sme tancovať a spievať po turecky. Počas tanca sa k nám pridávali okoloidúci. Na pár minút zastal život na ulici, lebo ten, kto netancoval, pozeral sa na nás. Ako sme sa neskôr dozvedeli, boli sme prvá európska „misia“ v tomto meste. Je to zážitok na celý život. A ako spieva skupina Elán – stále sa niečo začína, každý deň sa niečo končí – aj náš pobyt v Turecku sa končil. Na veľkom zhromaždení na dvore partnerskej školy v Sürmene, sme si odovzdali darčeky, za slovenskú delegáciu ma požiadali o záverečný príhovor. Poďakoval som sa im za vrúcne slová, prostredníctvom ktorých sme sa dozvedeli, že sme urobili veľmi veľa pre našu školu, pre naše mesto, pre Slovensko. Dozvedeli sme sa, že v nás spoznali veľmi vzdelaných , pozitívnych a priateľských ľudí, ktorí robia česť svojej škole a krajine. Nechali sme po sebe aj dary v tureckej izbe charakterizujúce našu vlasť – bábiky zo šúpolia, rapkáče, krpce, 90 - ročnú ručnú výšivku, unikátnu nízkonákladovú publikáciu o Nových zámkoch. Ostal po nás aj odkaz na stene chodby, kde erb nášho mesta, bašta a alegorické výjavy z nášho regiónu budú ešte veľmi, veľmi dlho pripomínať naše partnerstvo , priateľstvo a prekrásne medziľudské vzťahy. My zase pri prezeraní fotiek a videí opäť zacítime vôňu a slanú chuť mora, arómu čaju a vánok, ktorý nás celým pobytom v Turecku príjemne sprevádzal. Ďakujeme.
Andrej Fujas
Denníček, ako aj fotografie sú na https://skydrive.live.com/#sc=photos&cid=298e85d1f4be55ab
