„Svoju úplne prvú rolu som mala ako osem ročná v školskom prestavení. Hrala som mačku a pamätám si, že to bolo najvystresovanejších 20 minút v mojom živote. Všade boli dospelí ľudia, hrali sme po anglicky a v podstate som prvýkrát vystupovala pred ľudmi inak, ako recitovaním. Tomu som sa venovala už aj v škôlke.
Po vystúpení sa za mnou zastavila pani učiteľka Šutková, ktorá bola vtedy zodpovedná za prípravu na recitáciu a povedala mi , že by ma veľmi rada videla reprezentovať školu. Pravdaže, pristala som na to a ona kontaktovala mojich rodičov, ktorým spomenula, že sa mi veľmi darilo aj v divadle a možno by sme tomu mali dať šancu.
Keď sa začal druhý ročník, nastúpila som do divadelného súboru v Centre voľného času Pyramída. Moja úplne prvá rola, ktorá sa hrala na javisku a mala meno, bola Morgana z rozprávky Meč v kameni. Pred predstavením som mala veľkú trému. Celé predstavenie prebiehalo v poriadku a posledný výstup, kde mala Morgana stratiť meč, som poplietla. Do hrobového ticha v sále mala zaznieť replika: „ Pri spomienke na tento stôl sa mi prevracia žalúdok.“ Avšak v návale eufórie, že všetko vyšlo podľa plánu a už sa blíži klaňačka, som povedala: „ Pri spomienke na tento žalúdok .......“ Našťastie to všetci zobrali s humorom. Od toho momentu nikdy nemám trému,nech hráme čokoľvek. Vždy si poviem, že horšie ako ten moment to už nebude.
Odvtedy sme hrali Zvonára u Matky Božej, Dámsky večierok, Čakanie na Shakespeara, Cyráno z predmestia, Všetci za/na jedného....... Neviem si vybrať najobľúbenejšiu rolu, ktorú som hrala. V divadelnej inscenácií Dámsky večierok som hrala charakter s menom Avice, ktorá bola ctižiadostivá, vždy dosiahla čo chcela, čo ju napokon aj zabilo. Doslova. Moja postava bola obeťou vraždy. Potom v predstavení Všetci za/na jedného som stvárnila transsexuálne dievča s posttraumatickým stresovým syndrómom, Adama. Tieto dve postavy patria medzi moje obľúbenejšie. Adam preto, lebo to bola zatiaľ najväčšia výzva a Avice mi bola charakterovo najbližšia.
Divadlo je veľkou súčasťou môjho života teraz a bola by som rada, ak by to tak aj zostalo. Je to niečo, čomu by som sa rada ďalej venovala. Tie zážitky, ten proces od momentu, ako prvýkrát dostanete do ruky scenár až po moment, keď si po derniére zotriete make-up, kostýmové skúšky a všetci tí užasní ľudia, ktorých stretnete počas „práce“ v divadle, to všetko stojí za to. „
Opýtala som sa „kedy, ako, prečo“ a toto mi Evelyn poslala. Niet čo dodať, len nech sa jej na doskách, ktoré znamenajú svet, darí.
Z. Valkusová